História

Slovensko rozdeľujú lesy na dve oblasti. Oblasť, kde rastú storočné jedle a smreky, oblasť ihličnatých lesov, vysokých vrchov a hlbokých dolín. Je to kraj, kde sama príroda modelovala nielen myslenie ľudí, ale aj príbytky, v ktorých bývali. Oblasť žírnych rovín, listnatých lesov, kraj teplý a úrodný, kde človek už nebol hračkou v rukách prírody. Oblasť, kde vznikala kultúra, ktorá sa potom tlačila proti prúdu riek do kopcov. Podľa týchto oblastí môžeme rozdeliť dom ľudovej architektúry na dom murovaný či už z hliny, kameňa, alebo tehly a dom zrubový. Oblasti, tam kde sa stretávali, tak murovaný dom vytláčal ďalej na sever dom zrubový. Typy jednotlivých domov vytváral okrem prírodných podmienok aj dedičstvo Rímskej a Byzantskej ríše, vplyv historických slohov (gotika, barok), valašská kolonizácia, zo západnej Európy prichádzali kolonisti s vlastnou kultúrou a zvykmi (Habáni, Mantáci), rozmach a prosperita baníckeho podnikania.

Prví Slováci prichádzajúci na územie tesne po rozpade Západorímkej ríše v 5. storočí, si priniesli so sebou kolovú stavbu so "sochou", to jest príbytok, kde strecha bola položená na vrcholovej väznici (slemäno) a dvoch bočných väzniciach. Tie stáli na koloch zapustených do zeme. Slováci našli v novej vlasti s centrom v Panónii (oblasť Blatenského jazera) rozvinutú kultúru, ktorú tu zanechala Rímska ríša a tú rýchlo prebrali. Zo starých stavebných zvyklostí si ponechali čelnú sochu a vrcholovú väznicu. Vypletané steny vystriedali hlinené múry. Tak približne za vlády Pribinu vznikol murovaný - dom so "sochou", ktorý v 12. storočí začali preberať staromad'arské kmene, dovtedy bývajúce v stanoch. Typ strechy so sochou sa zachoval až do dnešných dní v maďarských dedinách Žitného ostrova, dokonca aj na severe Zemplína sme sa s ňou mohli donedávna stretnúť. Až gotika v 15. storočí vytlačila tento typ strechy. Za dom so sochou môžeme považovať aj dodnes roztrúsené domy bez podlomenice v drevenom štíte (viď dom Krásna Ves). Kolová stavba, ktorá bola na území Slovenska opustená, znovu priniesli z Nemeckého územia Sasi, a na Spiši vznikol dom s "dufartom" v 12. storočí. V 15. storočí, tiež z nemecky hovoriacich krajín, prenikla k nám stodola na koloch už zapustených v spodnom ráme. S výmenou vypletanej steny za murovaný múr, prebrali Slováci aj názvoslovie murus - múr, tegula - tehla, mortarius - malta. Ani si neuvedomíme, že tehlový je múr a drevená je stena. Dom so "sochou", môžeme považovať za typologický najstarší typ domu spolu s domom s "výškou". Dom so stĺporadím alebo portikový dom bola stavba, ktorú prebrali národy susediace s Rímskou ríšou nielen v Panónii, ale aj kraje Rakúska, Moravy, Rumunska, Poľska a Ukrajiny. Dodnes je to najrozšírenejší typ domu ľudovej architektúry na Slovensku. Subtílne stĺporadie sa po rozpade Západorímskej ríše začalo meniť a pretvárať podľa potrieb, technických znalostí a dostupného stavebného materiálu danej oblasti. Tak na území, kde sa používala hlina ako stavebný materiál, aj stĺpy sa začali meniť na murované. K udržaniu portika prispela aj vnútorná dispozícia Panónskeho domu, kde sa nezačala vytvárať sieňa alebo predsieň a do každej z pridaných miestností sa vchádzalo zvonka, tak bolo logické, že vstupy ostávajú prekryté strieškou. Naopak v severnejších oblastiach sa pred izbu, kde bol oheň (čierna izba) pridávala predsieň, z ktorej sa začalo chodiť do izby na jednej strane a prípadne do komory na strane druhej. Tak vznikla dispozícia domu prechodného z vnútra a prekrytie podstienky strácalo zmysel. Začal proces skracovania portika na štyri, či až dva predsadené stĺpy, zároveň s tým portikus začal mohutnieť. Medzi stĺpmi vznikali oblúky, pribudol múrik a vznikla chodba. Napokon ruka v ruke so vznikom zemianskych kúrií vzniklo mohutné priečelie s poloblúkovými otvormi. Aj zrubová stavba severného Slovenska prevzala portikus, no pri materiálovej dostupnosti sa stĺpy stali štíhle a drevené, čo zas spätne začal preberať dom juhu. Na Záhorí došlo k mimoriadnej redukcii portika, keď zas vplyvom klimatických podmienok (územie chudobné na zrážky) sa murovaný stĺp oprel o stenu domu aj s preklenovacím oblúkom a vznikol výpustok alebo žudro. Iná teória vraví, že výpustok vznikol pod vplyvom výstavby kresťanských kostolov a ľudový dom prevzal vstup - portál, čiže portikus. Je zaujímavé, že domy so stĺporadím a pod ním s výpustom sa dodnes môžu nájsť v Tekove a v Honte

Dom s výškou

Na uskladnenie obilia sa v južných oblastiach Slovenska používali "zbožné jamy". Boli to vykopané diery v zemi v tvare fľašky, kde sa na jeseň umiestnilo obilie, zhora prekrylo hlinou a na jar znovu vykopalo. V severnejších oblastiach sa z rôznych dôvodov nemohlo obilie takto uskladňovať a tak sa vymyslel nový spôsob skladovania obilia - na výške. Mohlo to byť v časoch vzniku Nitrianskeho kniežatstva, v lokalite Uhrovského hradu. Dom bol v tom čase jednopriestorovou chyžou, kde steny na tomto území boli stavané miesto z hliny, z kameňa, ktorého tu bol dostatok. Bolo to územie zo starou baníckou tradíciou a odchádzajúci Kelti odovzdali prichádzajúcim Slovákom skúsenosti s kamennými stavbami upravených brehov potokov a pravdepodobne aj kamenných obytných stavieb. Malý obytný priestor bol zakrytý predsadenou strechou, kde stropné trámy niesli krokvovú väznicu. Nebolo pri znalosti techniky murovania alebo len ukladania z kameňa nič ľahšie, ako nadstaviť kamenný múr s novou strechou. Na vytŕčajúce stropné trámy sa položili brvná, oprel rebrík a vznikol dom s " výškou". Iná teória hovorí, že k jednopriestorovej chyži sa pridala najprv komora a nad ňou sa vytvorila výška, ktorá sa vývojom vysunula nad obytný priestor, s následnou premenou komory na obytný priestor. Proti tejto teórii hovorí skutočnosť, keď dnes sa vedľa seba nachádzajú dva typy výšky. Prvá, so skutočnou komorou dole a s priestorom na obilie hore, kde horná časť je prístupná z dolnej. Je to novší dom, kde obytná časť s izbou a predsieňou stojí pred výškou, a druhý, starší typ, kde obe časti sú obytné avšak prístupné len z vonka. Tu sa horná výška premenila druhotne na bývanie a vstup zvonku si zachovala. Dom s výškou ovplyvnil stavebný vývoj kremnického baníckeho domu, oravského domu s výškou, domy s hornou komorou na v horských oblastiach Cičmian. V týchto prípadoch sa však do hornej časti vchádza zo siene na Orave, z hausu v Kremnici a z pitvora v Cičmanoch. Znamená to, že tu obyvateľstvo prebralo výšku o pár storočí neskôr, keď pôdorysný vývoj pridal k jednopriestorovej chyži stredovú sieň a komoru na opačnej strane ako izbu. Do dnešného dňa sa na území horného toku rieky Bebravy nachádzajú dediny s touto starobylou zástavbou, ktorá je stále obývaná. Mimoriadne zaujímavé je rozšírenie domu s výškou, kde okrem spomínaného územia sa podobné stavby nachádzajú na Hanej, v Čechách na území obývanými v minulosti Chodmi a dokonca v Nemecku na území tzv. korutánskych Slovanov.

Dom spišských Nemcov

Už pred tatárskym vpádom sa na východe Slovenska usadzovali Nemci a po vpáde sa stali rozhodujúcim živlom. Z rodného Saska si na územie zrubovej stavby priniesli kolovú stavbu už s bočnými vzperami, ktorá niesla strechu. Stavba mala doskové alebo vypletané steny bez stropu, s ohniskom v strede. Od Slovákov prebrali izbu, ktorú umiestnili ako veľkú truhlicu na začiatok podstrešného priestoru. Zvyšok ostal otvorený a ohnisko v sieni, takže izba bola v nemeckých domoch vždy čistá bez ohňa. Slováci sa k tomu museli dopracovať dlhým vývojom. Pôvodná strecha bola štítová, podobne ako pri dome so sochou, neskôr sa druhá polovička štítu posunula na druhú krokvu a vznikla stredová podlomenica, podobne ako na oravských domoch, avšak bez spodnej podlomenice, takže spodný štít bol ukončený priamo na prvom priečnom tráme. V nemeckých domoch sa podkrovie využívalo a tak sa postupne tento spodný štít premenil na prednú pavlač. Vplyvom okolitej slovenskej kultúry sa aj kolová stavba postupne zredukovala a nosné koly na strane izby boli nahradené zrubovou stenou alebo múrom izby. Kolová konštrukcia na strane opačnej ostala zachovaná a tak strechu z jednej strany podopieral múr a zo strany druhej stĺpy s pásikmi. Dom spišských Nemcov sa na okraji svojho rozšírenia prispôsoboval domu Slovákov, či už stavbe murovanej alebo zrubovej a vznikali rôzne prechodné typy. Dom spišského Nemca je prastarý Germánsky archaický typ domu, ktorý nieje nikde inde na svete, len na Slovensku a preto by si tých pár kusov, čo u nás snáď zostalo, zaslúžilo mimoriadnu pozornosť. Dnes už nieje typický kolový dom na Slovenku, len jeho odvodeniny, hoci ešte v čase medzi vojnami to bol bežný dom Spiša.

Kremnický banícky dom

Na prahu stredoveku prechádzali cez územie strednej Európy národy, ktoré vytláčali tu pôvodne usadené a sami neskôr čelili ďalším vlnám dejinnej epochy, ktoré je všeobecne nazývané sťahovaním národov. Na území stredného Dunaja usadení Kvádi boli strhnutí vlnou Vandalov, po nich to boli Huni, ich vystriedali Ostrogóti, Longobardi, Avari. Prichádzajúce slovenské a chorvátske kmene vyvinuli pravdepodobne tlak, ktorý vyústil do ovládnutia celého územia Panónie (Samova ríša). Tlak bol taký silný, že pôvodné obyvateľstvo v širokom páse od dnešného Chorvátska cez Blatenské po Dunaj, bolo vytlačené a do dnešného dňa miestopis územia (názvy dedín, riek, vrchov) má väčšinou slovenské názvy (v menšej miere chorvátske na juhozápade a srbské na východe za Dunajom). Ani následná vlna maďarských kmeňov o pár storočí neskôr, nedokázala zmeniť miestopisné názvy, len si ich prispôsobiť. Novopríchodzie národy sa snažili získať úrodné územie stredného Dunaja a vrchy Slovenska neboli po rozpade Západorímskej ríše strategicky významné. Zrejme tu sa kultúra Kvádov zachovala dlhšie a Slovenské kmene, ktoré s nimi splynuli si postupne osvojili techniku dobývania a spracovania kovov. Tento priemysel po strate trhov rozpadom Ríma upadal a až príchodom Nemcov, ktorí priniesli na naše územie na konci stredoveku progresívnejšie metódy ako tie, ktoré ovládali Slováci, sa banícka činnosť stala najdôležitejším priemyselným odvetvím na území Uhorska. Do objavenia zlata v Novom svete boli to bane Kremnice a Štiavnice, ktorých zásluhou bolo Uhorsko v tých časov najvýznamnejším svetovým producentom drahých kovov. Nevieme, aký dom našli príchodzí nemeckí stavitelia na území dnešnej Kremnice, bol to pravdepodobne kamenný dom s výškou. Hospodárska potreba ubytovať veľké množstvo rodín baníkov a dostupnosť ihličnatého dreva, dala v 15. storočí podnet k vzniku svetovému unikátu, zrejme prvému priemyselnému domu - kremnickému baníckemu domu, ktorý svojím pôdorysným usporiadaním umožnil ubytovanie štyroch rodín. Úpadok kremnického baníctva mal za následok, že sa tento typ domu ďalej nerozvíjal a sa zachoval v pôvodnej podobe do dnešných dní. V prípade Kremnice spomeniem ešte dva svetové unikáty. Prvý - v meste do dnešného dňa funguje najstaršia firma na svete bez prerušenia - Mincovňa Kremnica. Druhý - na území mesta je tzv. druhý žilný systém, kde sa výskyt zlata udával v percentách a nie v gramoch na tonu, ako to je všade na svete.

Zrubový dom Slovenska

Sťahovanie národov cez naše územie, plienenia Hunov, Tatárov bolo umožnené aj neprítomnosťou lesov na našom území. Tu si treba poopraviť našu predstavu o starobylosti slovenských lesov. To, čo vnímame dnes ako tisícročné pralesy vznikalo v čase osvietenstva, ako náhrada za lesy vyrúbané pri rozvoji baníctva v novoveku, ktoré zas vznikli po úpadku povrchovej ťažby drahých kovov na našom území. Je to dôležité spomenúť kvôli zubovému domu, ktorý sa vžil ako typický predstaviteľ ľudovej architektúry Slovenska. Typický je ale určite nie najstarší. Tento typ domu sa na Slovensku udomácnil až v novoveku a jeho rozšírenie umožnil práve rast ihličnatých lesov po pravdepodobnom vyľudnení následkom tatárskych vpádov. Múry boli zrejme v horských oblastiach kamenné a postupne dostupnosťou rovného dreva sa múry nahradzovali drevenými stenami. K rozšíreniu mohla prispieť aj valašská kolonizácia, ktorá priniesla zrubový štít. Steny z drevených hrád prešli vývojom, od nahrubo otesaných kmeňov do dnešného dňa zachovaných na stodolách horských oblastí, po subtílne hranoly dreveníc Turca. Drevený dom mal vždy tendenciu preberať prvky domu murovaného a byť ním nahradený. Drevenice sa omietali, z vonka aj vnútra a ani v najstarších časoch sa poloblúky kmeňov nenechali zvnútra, ale sa opracovali do roviny. Spoje sa vypĺňali machom alebo povrieslami. Drevenice na Slovensku sa stavali elegantné, jemno opracované v detailoch. Nahrubo otesávané steny tak, ako ich poznáme z goralského Poľska, sa u nás ani nevyskytovali. Tesárska zručnosť slovenského obyvateľa bola mimoriadna a aj prichádzajúce národy si ju už v časoch valašskej kolonizácie osvojovali. Prikrytie striech domov kotlín Turčianskej, Liptovskej, Oravskej bolo pravdepodobne slamené, valašskí kolonisti si priniesli so sebou krytinu vytvorenú z dosák. S rozvojom zemianstva a stavieb kúrií sa šindľové pokrytie rozšírilo na celú oblasť zrubového domu, okrem severného Zemplína a Šariša, kde kmene Bojkov a Huculov používali do 20. storočia slamenú krytinu. Na spájanie šindľa so strešnými latami sa používali kolíky z tvrdého agátového dreva, klincovanie sa zaviedlo až v minulom storočí.

Habánsky dom

Do dnešného dňa môžeme vo Veľkých Levároch obdivovať stavebnú kultúru, ktorú na Slovensko priniesli utečenci z Durínska v 16. storočí. Na Slovensku sa usadili v dedinách Záhoria a z druhej strany úpätia Malých Karpát. Priniesli si so sebou remeselnícku zručnosť, náboženstvo a reč. Bývali v spoločných domoch - haus - haben, odtiaľ označenie habánov. Ich domy združovali obydlia viacerých rodín pohromade, v prízemí boli izby a siene, na poschodí v spodnej tretine podkrovia dlhá priebežná chodba s komorami po oboch stranách. Stavebnou zvláštnosťou bol hrázdený a domurovaný štít, kde slamená strecha bola olemovaná priebežnou latou, na odkvape sa slama zrezávala kolmo na zem a krytina sa vytvorila z plochých plátov slamy so stranou 60 cm, ktorá sa prehla cez strešnú latu vzdialenú 30 cm a položila na ten istý spodný útvar. Vznikla stupňovitá strecha, ktorá, keď okraje stupňov zhnili, tak sa zvislo uložila nová vrstva slamy zmiešaná hlinou a po rokoch sa zas vyhnite zvislé spoje zaplnili hlinou zmiešanou so slamou. Vznikla masívna, hrubá, akoby okožovaná strecha. Habánsky dvor je z roku 1588 a je do dnešného dňa zachovaný až na jeden dom, ktorý sa rozpadol v poslednom desaťročí.

Technika murovania

Sú štyri typy múrov prebraných a používaných do nedávnej minulosti na Slovensku (ešte po druhej svetovej vojne sa tak bežne stavalo). Materiál na stavbu vznikol na mieste, vykopala sa jama, nakopaná ílovitá pôda sa zmiešala s vodou a slamou a lopatou alebo vidlami sa ukladala na budúci múr, kde sa uťapkala, sekerou sa osekala do požadovanej roviny a nechala dva roky schnúť. Takto vznikla "lepenica". "Nabíjanica" vznikala podobne, len hlina sa dávala do šalovania. Otvory sa v obidvoch prípadoch okrem dverí nevynechávali, ale vysekávali. Múr "opus spicatum" vznikol z válkov, ktoré sa uhnietili na mieste a ukladali v troch radoch po jednej vrstve denne. Malta sa nepoužívala, mokrý válok sa prilepil sám. Keďže materiál kĺzal, tak sa války stavali na šikmo a na výšku a nasledujúci rad bežal opačným smerom. Ukladali sa dva vonkajšie rady a vnútorný sa medzi ne vtláčal. Múr z nepálenej tehly. Tu sa tehla vyrábala mimo samotnej stavby, väčšinou na konci dediny, kde sa vytvorená tehla nechala po obschnutí na zemi vysušiť v pyramídových útvaroch - rákošoch. Tehly sa ukladali buď ako vazáky alebo behúne, prípadne kombináciou oboch. Klenby sa nevytvárali, ako preklady slúžili dosky alebo hrady z tvrdého dreva. Dodnes sú takéto múry rozšírené po celom západnom Slovensku na stodolách. Omietalo sa však väčšinou omietkou vápennou, hlinenou sa vymazávali len vyslovene chudobné domy. Pri múre sa vytváral odkvapový múrik, ktorého úlohou bolo vodu odviesť čo najďalej od domu. Na koncil9. a začiatku 20. storočia sa začala používať sporadicky pálená tehla a domy, ktoré ju mali sa neomietali, aby každý videl, že na to majú. Tu sú pravdepodobne korene obľuby priznaného tehlového muriva nielen u nás, ale aj v západných krajinách.

Tesárske konštrukcie

Typ krovu, ktorý si Slováci priniesli do novej vlasti krov so sochou (pochádzal ešte z neolitu), je krov so slemenným trámom a sochou. Je to typ konštrukcie, ktorú až do gotiky používali národy Európy. Prvý typ strechy, strecha so slemänným trámom na koloch-sochách (rázsochách). Druhý typ, kde slemänné trámy ležali na hlinených alebo murovaných priečnych múroch (bočné slemäno sa premenilo na pomúrnicu), a tretí typ, kde strechu podopierali drevené steny zrubových konštrukcií. Nahradenie bočných sôch múrom umožnilo vysunúť strechu ďaleko nad obrys domu a to nasledovne, bočné slemäno alebo krokvová väznica už nemohla byť spájaná s krokvami viazaním, tak sa museli položiť na bočné slemäno, teraz už pomúrnicu, nové hrady - neskôr tak vznikol strop a na ich konce sa položilo nové bočné slemäno, na kroré sa už krokvy mohli znovu naviazať. Strechy neboli strmé, až gotická kultúra, ktorá dokázala prekonať nielen prehistorické tradície, ale aj antické dedičstvo priniesla vzpínajúcu sa strmú strechu, ktorá sa udomácnila hlavne v horských oblastiach Slovenska, kde si to prírodné podmienky vyžadovali a aj dovoľovali. Mimoriadne zaujímavé sú stodoly, ktoré sa na dnešné územie Slovenska dostali v 15. storočí z českých krajín a tam z Nemecka. Stodoly priniesli znovu kolovú konštrukciu (Germánske kmene ďalej rozvíjali kolové stavby do hrázdených konštrukcií, keď sochu nahradili bočnou vzperou - pásikom), kde sochy boli nahradené podpernými stĺpmi alebo stolicou stojatou, alebo neskôr ležatou. Staršie typy stodôl mali stĺpy položené na kameňoch, novšie vytvárali spodný rám. Krokvy boli spustené ďaleko za okraj bočných väzníc a bočné steny boli oddelené od strechy. Až neskôr, keď sa aj steny stodôl murovali, sa bočné väznice premenili na pomúrnice a položili sa na múr. Stodoly na Slovensku vytlačili tzv. klebetnice alebo oborohy. Boli to stavby nesené na koloch zakopaných v zemi a tie niesli posuvnú strechu, ktorá sa dvíhala alebo spúšťala podľa množstva uloženého nevymláteného obilia - stohu. Ukladalo sa tu aj seno alebo slama. V domoch to nebolo možné uložiť, podkrovia boli prázdne, vchádzal do nich dym - či už priamo cez strop miestností, alebo bol tam odvádzaný kozubom. Ešte dnes sa môžeme stretnúť so všetkými typmi stodôl na Slovensku. Kolové, hrázdené, murované, so stolicou ležatou alebo stojatou. Stoja úplne bokom nášho záujmu a hoci si zachovávajú doteraz štýlovú čistotu, tak sa viac búrajú ako rozpadávajú. Krov po vytvorení stropu sa v čase nástupe gotiky vzpínal z bočnej väznice, ktorá ležala priamo na vysunutých stropných trámoch. Vznik nového typu krovu, kde bočná väznica ležala na priečnych trámoch, ktoré boli nad stropnými trámami, súvisel veľmi zaujímavo pravdepodobne so znovu zavedením ( valašská kolonizácia), kurných izieb, kde novo príchodzí umiestnili otvorené ohnisko do domu, ktorý prevzali od Slovákov, ale bez sopúcha, čo odvádzal dym do podkrovia. Malá konštrukčná výška sa zvýšila tak, že na pôvodné stropné trámy sa pridali nové tri štyri hrady a na ne trámy priečne nesúce krov (viď dom podhoria). Neskôr sa ich počet zredukoval. Takto vzniknutý krov sa preniesol z horských oblastí do dolín, kde už stavby mali komín a tak sa priestor mohol využívať na uskladnenie sena. Krov sa však dvíhal podľa potreby, t.j. priečne hrady nestáli na múre, ale boli vypodložené kolíkmi z tvrdého dreva! Ešte dnes na území Hontu je veľké množstvo domov s takouto strechou. Je to ďalšia zaujímavosť, ktorá sa úspešne obchádza a zanikne bez toho, aby si ju niekto všimol. Vznik tohto typu strechy však mohol vzniknúť aj pod vplyvom sakrálnych stavieb.

Čierna kuchyňa

Oheň slúžil na prípravu jedla a ohnisko bolo pod strechou kolového domu. Dym stúpal vysoko až k streche. Pri zámene vypletanej steny za murovanú vznikli stropné trámy, ako konštrukčné prvky novej strechy a tie po prekrytí vytvorili strop. Dym z otvoreného ohniska unikal malými okennými otvormi a medzerami v strope. Chlebová pec bola v nížinách umiestnená vonku, v drsnej ších klimatických pomeroch bola priamo v izbe - kurná izba. Pec mala v hlinenej strieške otvory, z ktorých dym unikal zas priamo do miestnosti. Po vzniku predsiene sa otvorené ohnisko presunulo sem. Vývoj ohniska a jeho premena na pec bol zdĺhavý a komplikovaný proces, ktorý v mnohých oblastiach Slovenska nebol ešte v druhej polovici minulého storočia ukončený. Skutočnosť, že ešte v nedávnej minulosti horel v mnohých domácnostiach oheň v obývacej miestnosti, svedčí jednak o neuveriteľnej chudobe, jednak o historickej prítomnosti v dnešnej dobe, keď doslova včera sa na Slovensku bývalo ako za čias kráľa Mateja. V 19. storočí napísal Mánes, túlajúci sa trenčianskym krajom, hľadajúc duchovnú krásu pospolitého ľudu v nemeckých novinách vychádzajúcich v Prahe nasledovné: Pozval ma dedinský richtár k sebe na noc. Šli sme cez dedinu, kde na strechách nebolo jediného komína - všade unikal dym dverami a oknami a svoju obvyklú cestu po stenách vyznačoval tmavými pásmi. Ani richtárov dom nemal komín. Vošli sme doň vonkajšími dverami, ktoré sa po výške rozdeľovali na dve krídla a horná polovica slúžila na osvetlenia siene úzkeho tmavého priestoru, kde podľa zápachu som usúdil, že na opačnej strane ako izba je maštaľ. Do izby sme vstúpili nízkymi dverami, kde som najskôr nemohol nič rozoznať, lebo hoci bol deň, tak svetlo sem vnikajúce oknom veľkosti jednej plošnej stopy málo osvetlovalo. Podlaha bola udupaná a nerovná ako zem vonku. Vo vnútri miestnosti bola obrovská, z hliny vymurovaná pec. Na jednej strane súvisela s múrom, na ostatných stranách mala tri otvory. Okolo pece bežala široká lavica, na zemi bol hrubo otesaný stôl, kolovrat a diaže na pečenie chleba. Strop bol z neopracovaných smrekových kmeňov a z neho viseli ako kvaple sadze. Domáca pani, ktorá vyšla zo susedného chlieva sa ponáhľala, aby urobila oheň a po jeho zapálení sa všetci vrhli na zem, kým dym z miestnosti neunikol stropom, dverami a oknom. Pohostili ma mliekovou polievkou a borovičkou a bol som pozvaný na prespatie na lavici pri peci, ktorá slúžila ako posteľ.

Toto je Mánesova výpoveď, tak ako ju zachytil Václav Mencl vo svojej knihe Ľudová architektúra v Československu, z ktorej som čerpal väčšinu teoretických vedomostí a ktorú odporúčam ktorémukoľvek záujemcovi o problematiku ľudovej architektúry u nás.